Jednou z najznámejších spoločenských hier, ktorá svojou popularitou prekonáva aj slávnu hru go, je shogi (将棋), známa aj ako „japonské šachy“. Hrajú ju dvaja hráči na štvorcovej hracej doske s čiernymi a bielymi figúrkami.
Na rozdiel od klasických šachov však v shogi začína hru čierny hráč – „sente“ (先手, „ten, kto hrá prvý“), a biely hráč – „gote“ (後手, „ten, kto hrá druhý“) nasleduje. Líšia sa aj typy figúrok, ich ťahy a hodnota, a veľkosť hracieho poľa nie je obmedzená na 8×8 políčok – môže dosahovať až 36×36!
História hry
Nie je presne známe, kedy shogi vzniklo, ale s istotou sa dá povedať, že sa objavilo v Japonsku – približne medzi rokmi 794 a 1185. Dôkazom je traktát „Nové záznamy o sarugaku“ (新猿楽記) od japonského dvorského učenca Fujiwaru no Akihiru (藤原明衡) z obdobia Heian (平安時代). V tomto texte sú podrobne opísané pravidlá hry, ktorá sa už vtedy rozdeľovala na „malé shogi“ a „veľké shogi“. Malé sa hrali na doske 9×9 políčok, veľké na 13×13.
Pri hlbšom pohľade do histórie je pravdepodobné, že shogi vzniklo na základe indickej hry čaturanga, rovnako ako klasické šachy. Najprv sa čaturanga rozšírila z Indie do Perzie, kde sa premenila na hru šatrandž. Následne sa šatrandž rozšíril do krajín juhovýchodnej Ázie, kde sa z neho vyvinuli hry ako siang-čchi (象棋, Čína), čanggi (장기, Kórea) a shogi (Japonsko).
Najstarších 16 figúrok shogi, ktoré archeológovia objavili v prefektúre Nara, pochádza z 11. storočia. Majú tvar plochých päťuholníkov s vyrytými japonskými znakmi. Hoci tvar figúrok zostal nezmenený, rozmery hracích dosiek sa v rôznych obdobiach výrazne líšili. Napríklad v rokoch 1185 až 1573 sa v Japonsku hrávalo shogi na doskách až s rozmermi 36×36 políčok, pričom v hre mohlo byť až 804 figúrok naraz. To robilo z tejto hry jednu z najzložitejších vo svojom druhu – mnohonásobne komplikovanejšiu než západné šachy.
Existovalo niekoľko variantov shogi, napríklad Dai Shogi (大将棋, 15×15), Chū Shogi (中将棋, 12×12), Dai Dai Shogi (大大将棋, 17×17) a Taikyoku Shogi (大局将棋, 36×36). Tieto verzie si vyžadovali nielen výnimočnú pamäť a strategické myslenie, ale často aj niekoľko hodín či dokonca dní na dokončenie partie.
V 16. storočí bolo shogi zjednodušené japonským cisárom Go-Narom (後奈良天皇) a získalo svoju modernú podobu. Odvtedy sa hrá na pevne určenej doske s rozmermi 9×9 políčok a s použitím 40 figúrok. Go-Nara zaviedol zásadne nové pravidlo – možnosť za určitých podmienok prijať súperove zajaté figúrky a ďalej ich používať. Práve toto pravidlo urobilo z shogi skutočne jedinečnú hru, nie len ďalšiu variáciu šachu.
Zavedením tohto pravidla sa shogi začalo vnímať nielen ako strategická hra, ale aj ako hra vyžadujúca mentálnu flexibilitu – hráč musí brať do úvahy nielen svoje vlastné figúrky, ale aj tie, ktoré môžu byť po zajatí použité proti nemu. Táto dynamika výrazne rozširuje spektrum taktických možností.
Najväčšiu popularitu si shogi získalo v Japonsku v období od začiatku 17. do konca 19. storočia. Hra bola obľúbeným zábavným prostriedkom šógunov (vojenských vodcov) a najsilnejší hráč získaval titul meijin (名人, „veľmajster“) a oficiálnu funkciu „ministra shogi“. V druhej polovici 19. storočia však hra stratila štátnu podporu a po druhej svetovej vojne jej dokonca hrozil zákaz.
Dôvodom, prečo sa japonská vláda snažila zakázať shogi, bolo práve používanie zajatých figúrok – čo vyvolávalo priame asociácie s vojnovými zajatcami. No vtedajšiemu majstrovi shogi – Masudovi Kózovi (升田幸三) – sa podarilo hru obhájiť. Najmä tým, že poukázal na to, že v obyčajných šachoch sa figúrky „zabíjajú“, čo je ešte násilnejšie než ich „zajatí a opätovné použitie“.
Masuda Kózō nielenže presvedčil úrady o kultúrnej hodnote hry, ale zorganizoval aj ukážkové zápasy, publikoval články v tlači a získal podporu intelektuálov. Vďaka jeho úsiliu sa shogi nielen zachovalo, ale po vojne získalo aj novú vlnu popularity.
Zaujímavosti
Shogi je viacstoročná japonská hra, okolo ktorej sa za posledných 900 rokov nahromadilo množstvo zaujímavých faktov. Medzi ne patrí napríklad:
- Napriek všeobecnému názoru je práve shogi, a nie šach, najpopulárnejšou hrou „šachového typu“ na svete, ktorá vznikla na základe indickej čaturangy.
- V Japonsku sa oficiálne oslavuje Deň shogi 17. novembra. Táto tradícia siaha do 17. storočia, keď sa pred šógunom slávnostne konali zápasy medzi najlepšími hráčmi.
- V závislosti od úrovne hráčskeho majstrovstva sa udeľujú tituly (dan – 段) podľa systému „kjú-dan“ (級—段): amatérske, profesionálne mužské a profesionálne ženské.
- V Japonsku existuje aj špeciálna škola venovaná tejto hre. Prijíma len študentov starších ako 20 rokov, ktorí dosiahli piaty amatérsky dan.
- Najsilnejším hráčom shogi v období 1990–2000 bol Japonec Jošiharu Habu (羽生善治), ktorý získal 99 titulov. V 2020-tych rokoch vedie jeho krajan Sōta Fujii (藤井聡太).
- Sōta Fujii sa stal najmladším hráčom v histórii, ktorý získal titul meijin vo veku 21 rokov, čím prekonal rekord, ktorý vydržal viac než pol storočia. Zároveň sa stal prvým hráčom v histórii, ktorý získal všetkých sedem hlavných titulov naraz.
Podľa údajov z roku 2025 hrá shogi na amatérskej a profesionálnej úrovni minimálne 20 miliónov ľudí. To je podstatne viac než počet hráčov renju či go. Shogi je právom považovaná za jednu z najobľúbenejších spoločenských hier nielen v Japonsku, ale na celom svete.
Táto hra nielen rozvíja strategické myslenie, ale zároveň približuje hráčov k bohatej japonskej kultúre. Mnohí, ktorí si ju vyskúšajú, sa k nej s nadšením vracajú po celý život.